spontánny zápisník

Ako drobné, avšak veľmi dobre naladené nástroje, sú vtáčiky. Dali by sa nazvať božím hrdlom. Ich spev v bežnom pracovnom dni prináša na ulicu, inak plnú ruchov, boží kľud. Akoby sám Boh sa mi prihováral ich prostredníctvom. No nie vždy ich počuť. Lepšie povedané, nie vždy ten Boží hlas vnímame. Stačí len málo a prijímač sa rozladí. Ani si to človek neuvedomí a stráca spojenie. Naopak, pri jeho obnovení to cíti veľmi jasne. Zrazu akoby nepotreboval žiadne iné dôkazy, akoby nepotreboval nič viac. Samotný pocit spojenia ho napĺňa pokojom a pochopením. Z ničoho nič sa na ulici vynárajú milí ľudia. Tí istí ľudia, ktorí sa na mňa inokedy ani nepozreli, ma obdaria úsmevom. V taký deň mám nutkanie rozdeliť sa so spoločenstvom. Najradšej by som to vykričal celému svetu. Ľudia funguje to! Naozaj, je to tak, Boh je! Avšak viem, že slová v márnom pokuse preniesť odkaz ľudom, odraz poznania len skreslia, rozdrobia a nakoniec ho zabijú. Škoda že nie som umelec, škoda, že neviem zložiť hudbu či namaľovať obraz. Zachytil som to perom. Zachytil? Hm, ťažko povedať. Skôr som sa o to pokúsil. Perom? Ani len to už nie je pravda. To klávesnica pod prstami puká, aby tak preniesla dáta do digitálneho úložiska alternatívneho sveta. Ale o tom už inokedy priatelia. Možno.